Úvod
Vznik
Keď v lete končil vysokú školu gitarista Stano Abaffy a vrátil sa do Nitry som oslovil gitaristu a výborného speváka Martina Juríka či by sme spolu nedali dohromady celkom inú novú skupinu ktorá by hrala už čisto bluegrass. Martin to ale vtedy z vážnych zdravotných problémov odmietol. No za nejaký čas po úspešnom skončení liečby koncom leta sám prišiel za mnou, že by predsa len chcel tiež dať dohromady skupinu ktorá by hrala bluegrass. Zhodou okolností sa z vojenskej prezenčnej služby vrátil mandolínista a spevák Vlado Bachratý a basista a spevák Tomáš Merganc. A tak vzniklo BG Album. Kapela ktorá to vydržala celých 15 rokov. A celých tých 15 rokov patrila k špičke a bola vzorom pre mnohé ďalšie kapely a muzikantov. Hodne ovplyvnila slovenskú scénu a obdiv či uznanie mala aj v Čechách a ďalšom zahraničí. Jej piesne prevzalo mnoho iných kapiel a muzikantov, ktoré ich hrávajú často do dnes.
V čom bol BG Album iný
a u mnohých dobrý spevák celkom absentoval. Spevu často chýbalo to takzvané „čosi“ čo je
charakteristické pre spev v bluegrasse. A ani imidž, či celkový dojem a
vystupovanie na javisku nehral pre mnohé slovenské kapely príliš veľkú rolu. BG
Album v tom čase ešte pod názvom "Modrina" sa ale od samého začiatku
od ostatných kapiel práve v tomto odlišovalo a k bluegrassu a hudbe vôbec, či
samého seba pristupovalo celkom inak. Ako vzor sme si vybrali známu americkú
kapelu Country Gentleman
s jej úžasným spevákom Charlie Wallerom
ktorý bol idolom gitaristu Martina Juríka.
A on nám tak povediac ten jeho vzor tak trocha vlastne vnútil. Ale
nemyslím, že to bolo na škodu a že by to niekomu vadilo. Všetci sme sa snažili hlavne v speve z nahrávok z ktorých sa čerpalo odkopírovať všetko až do posledného detailu. Presedeli sme spolu i každý sám hodiny a hodiny nad magnetofónom z ktorého sa do detailov sťahovali a zapisovali do nôt a tabulatúr celé piesne. Sólové a doprovodné party nástrojov a hlavne spev a viac hlas vokálu vrátane akcentovania, frázovania a dynamiky spevu. Ale aj nástrojov. Snažili sme sa napodobiť to čo sme počuli z nahrávok do najväčších detailov.
Výhodou bolo, že sme všetci v kapele boli myslím slušný speváci a veľkou pomocou nám bolo aj to, že sme si zohnali aj učiteľa spevu ktorý nás učil spolu spievať a stavať viac hlas. Toto všetko spolu so snahou sa čo najviac priblížiť aj vizuálne oblečením či pohybom na javisku okolo mikrofónov našim americkým vzorom odlišovalo BG Album od ostatných kapiel. Bol to istý zdravý fanatizmus. Šli sme do takých detailov, že sme študovali aj pohyb, pristupovanie a odstupovanie od mikrofónu pri speve, natáčanie sa a mnohé iné. A samozrejme nesmel chýbať kostým. Rifle a bledo modré či biele košele a na krku "bluegrassové mašle" ako sme ich volali, zdobené diamantami pochopiteľne zo skla. Bolo to typické pre BG Album a na Slovensku sme boli v tom čase jedinou kapelou ktorá takto vystupovala. Bolo by ale zlé ak by sme sa venovali iba tomu. Poctivo sme cvičili nástroje a tie určite nezaostávali. Neboli možno tak dokonalé ako u niektorých iných kapiel, ale určite dostačujúce.
To všetko dosť výrazne odlišovalo BG Album od ostatných kapiel určite v Bratislave a myslím, že aj inde na Slovensku. Na prvom verejnom koncerte v klube vysokoškolského internátu na Svoradovej sme boli prekvapením večera a zožali hneď na prvom koncerte obrovský úspech. Po hraní prišlo za nami niekoľko muzikantov z iných kapiel ktorý sa na tú "novú" kapelu prišli pozrieť so slovami uznania. Dovtedy si žiadna kapela nedala tak záležať na svojom výzore, vystupovaní a už vôbec na speve ktorý bol dynamický a dravý tak ako to má byť v dobrom tradičnom bluegrasse a samozrejme aj muzike. Dominoval výrazný tenor v troj i štvor hlase a dravý lead. To, že sme vsadili na spev bolo dobré, lebo táto hudba je v prvom rade o speve. A na druhej strane o čom je kapela, ktorá nespieva ? Ľudí skôr či neskôr taká kapela začne nudiť. A myslím, že sme naviac ako prvá kapela v Bratislave spievali síce v prvom rade po slovensky, ale už aj po anglicky. A ešte v jednej veci sme sa odlišovala. Preto sme aj toľko rokov vydržali spolu pričom okolo nás to vznikalo a zanikalo. Kapela nevznikla ako mnohé iné, ako nejaké združenia muzikantov čo si chcú hlavne zahrať. Často tak isto ako na nejakom jam sessione v nejakej krčme. Tak ako to vidím často u mnohých dnes, aj keď si to nepriznajú. Taká kapela vznikne, zahrá si nejakú dobu a zanikne. BG Album vzniklo v prvom rade pre muziku a pre kapelu ako takú. A boli sme ochotný pre to hodne obetovať. Aj my sme mali problémy. Ale vždy sme ich prekonali a to jadro kapely ostalo až do konca. Kapela bola náš život a muzika bola jej súčasťou. Nie naopak. V zakladajúcej zostave boli ako na fotografii z prvého koncertu: Vlado Bachratý - mandolína spev, Tomáš Merganc - kontrabas, spev, Martin Jurík – gitara, spev, Ján Bratinka – banjo, spev
Ťažké začiatky názvu s "establishmentom".
BG Albumu sa najskôr volal "Modrina". Názov ktorý bol odvodený od modrej farby trávy rastúcej v Kentucky a ktorá bola zároveň farbou bluegrassu. To ale nechápala istá pracovníčka na odbore kultúry vtedajšieho národného výboru kde sa každá kapela musela zaregistrovať aby bola pod „socialistickým dozorom“ a "nechať sa schváliť". Ako vtedy povedala pripomína jej modrinu na oku a pôsobí agresívne čo v socializme nie je príliš vhodné. A tak ho zamietla a ak chceme hrávať bolo by aj v našom záujme si vymyslieť vhodnejší názov. Veď je tak veľa krásnych pokrokových slov...... Samozrejme sme sa vtedy nad tým pohoršovali ako si môže niekto, nejaký "niemand" na MNV, kto o našej hudbe nemá ani páru dovoliť polemizovať o modrej farbe bluegrassu a vôbec názve. Dne som jej vlastne vďačný, lebo BG Album je určite lepší názov ako Modrina. A tak po čase prišiel návrh na Bluegrass Album. Najprv Album, a potom bluegrassu. Tak sme to naklepali na stroji v troch kópiách a šli znova za tou paňou n MNV. Samozrejme sme u danej pracovníčky dopadli rovnako. Slovu „bluegrass“ totiž nerozumela, ani netušila čo to je, či to nie je niečo škodlivé pre prekvitajúci socializmus. Asi nechcela vypadať ako blbec, a tak radšej sa ani neopýtala a slovo bluegrass rovno zamietla. Vysvetľovanie, že je to hudobný štýl čo hráme bolo zbytočné. A tak nakoniec aby sa vlk nažral a koza ostala celá sa vymyslelo šalamúnsky ako sa to za boľševika bežne robievalo, na papieri "BG Album", ale v skutočnosti sme si vraveli aj naďalej BlueGrass Album pričom aj na logu veľké B a G vyjadrovalo pre istotu BG v papierovom názve.
Bluegrass na festivale politickej piesne.
Väčšina amatérskych kapiel a muzikantov sa tomu samozrejme bránila, ale to známe čo zaznievalo z úst funkcionárov SZM „...nemusíte tam ísť, ale je aj vo vašom záujme......“ mnohého skôr či neskôr presvedčilo. Zákaz vystupovať bola otázka jedného telefonátu. A tak sme sa raz do roka zúčastnili na tomto cirkuse.
Na druhej
strane to ale malo aj svoje pozitíva. Festival sprevádzali všelijaké školenia a
kurzy o písaní textov, hudbe, skladaní, vystupovaní a samozrejme politike. Až
na tú politiku sa tam občas dalo dozvedieť aj niečo užitočné, ale išlo hlavne o
to, že všetky tieto školenia mali jedno obrovské plus. Boli zásadne v pracovnom
čase a zúčastnení museli byť z práce povinne uvoľnení na celý deň. Pochopiteľne
s bežiacim platom v zamestnaní. No kto by to nebral ? Naviac sa ako to bývalo
bežné za socializmu dalo z takýchto školení aj nenápadne "zdúchnuť" a
venovať sa užitočnejšiemu. Prezenčka sa podpisovala zásadne na začiatku.Na každej prednáške až na malé výnimky sa za katedrou väčšinou tváril mimoriadne dôležito a múdro nejaký skrachovaný muzikant, či textár socialistického razenia. V najhoršom prípade prázdna politická hlava. A na opačnej strane pred katedrou bolo cieľom zúčastnených obvykle si nájsť lukratívne miesto kde by sa dalo beztrestne podriemkavať. Ale našli sa tam aj fanatici čo tú politickú aktivitu a cirkus brali smrteľne vážne. A nebolo ich málo. Cez festival politickej piesne si snažili totiž vybudovať kariéru ktorú by si asi inak nevybudovali. Víťazstvo, alebo aspoň dobré umiestnenie bola často vstupenka medzi elitu populárnej hudby a na obrazovky televízora.
Školenia skončili a prišla samotná súťaž. V sále za stolom s fľaškami minerálky na stole a fľaškami alkoholu pod stolom sedela a smrteľne vážne a odborne sa tvárila komisia „hudobných odborníkov“. Ak hudobník tak obvykle z oblasti klasickej hudby čo málokedy fandil hudbe akou bol bluegrass. Tie prirovnávania k "banjo bandu" a ešte horšie spájanie s "kovbojmi" dosť často liezli na nervy. Bolo to totiž často to jediné čo z tejto oblasti poznali. Zvyšok komisie boli kultúrny a takzvane ideový referenti z kadejakého osvetového centra či národného výboru, rozhlasu, televízie a často z nejakého závodu vyrábajúceho napríklad dusíkaté hnojivo. Ich znalosti čo do hudby boli tomu odpovedajúce. Ich hudobné poznanie sa obmedzovalo často ak tak na Pavla Hamela z obrazovky televízora. Najkrajšie vždy bolo keď sa títo odborníci pustili do "odbornej" kritiky a rád ako ďalej a čo zlepšiť u nejakej kapely na javisku a hlavne jej hudby ktorej obvykle vôbec nerozumeli. Áno ak niekto spieva falošne či je nerytmický to sa dá vypočuť. Ale viesť polemiku o čistote hudobného štýlu ........ ? Často zašli až do spôsobu hry na nástroje, k postaveniu vokálov a aranžovaniu. U nás mali často pripomienky hlavne k striedaniu spevu a sólovému partu. Snažiť sa im vysvetliť, že v bluegrasse to takto proste je, bolo beznádejné. Veď čo my, čo to hráme o tom vieme oproti nim "vzdelancom". A keď raz jeden takýto „odborník“ prišiel s tým, že by sa mal očividne hudobne chudobný bluegrass ktorý naviac stagnuje a sa nevyvíja, spestriť a posunúť vyššie tak, že sa do neho začlenia napríklad prvky nášho krásneho slovenského folklóru napríklad použitím píšťalky či fujary, tak humor pre nás ortodoxných končil.
Samozrejme na takúto politicky významnú akciu ale aj na iné súťaže a vôbec každý koncerty, bolo nutné odovzdať v predstihu usporiadateľovi zoznam skladieb ktoré sa budú hrať. Všetky texty na schválenie a ak bolo, tak aj hovorené sprievodné slovo. Bola to komédia každého hrania. Boľševici sa proste báli aby náhodou na javisku nezaznelo niečo závadné či dokonca proti štátne. Komédiou hlavne bolo, že sa nesmeli spievať piesne kde by v autoroch figurovalo nejaké závadné najhoršie americké meno. To bolo na takýchto akciách neprípustné. A tak vznikala hromada skladieb síce od Billa Monroea, ale na papieri figuroval istý Branislav Monrovský z Hornej Malíkovej. Človek by ani neveril koľko skladateľov sa na Slovensku naraz objavilo. A nikoho to netrápilo.......
Ak sa všetko schválilo a nič nebolo závadné boli dvere na javisko otvorené. Samotný festival mal niekoľko predkôl. Prebiehal tak, že najprv prebehlo obvodné kolo z ktorého prvý traja postúpili na mestské. Z neho zas traja na krajské a z kraja zas prvý traja postupovalo do Mekky politickej piesne na celoslovenské kolo v Martine. A z Martina sa dalo ešte postúpiť potom kdesi tuším do Ostravy na celo republikové kolo, ale to sa kapiel nášho razenia už našťastie ani náhodou netýkalo.
BG Albumu sa darilo tomuto úspešne unikať a šťastne skončiť vždy na obvodnom maximálne nedopatrením na mestskom predkole. Prevzali sme si diplom a plaketu za účasť, poďakovali a zamávali na rozlúčku z javiska. Až raz konštelácia hviezd očividne nám nebola vôbec naklonená. Môj nie práve vydarený text jednej piesne Mám rád ráno ( On the Sea of Life ) ktorý vravel o pohode a čare rána, v duchu "už zase skáčem cez kaluže za kropiacim autom" cielene pre svoju naivitu prihlásený do súťaže s očakávaním jeho odmietnutia. No práve pre tú naivitu paradoxne sám nejaký námestník ministra kultúry údajne známy básnik, čo prednášal na jednej prednáške, tento text verejne vyzdvihol a označil za ukážkovo pokrokový s čím som ani vo sne nepočítal. A tak napriek veľkej snahe BG Album ako víťaz mestského kola postúpil na krajské kolo a čo bolo najhoršie z neho ako jedna z troch víťazných kapiel a ako prvá slovenská bluegrassová kapela na celoslovenský festival politickej piesne do Martina. Neviem za čo sme boli potrestaný.....
Ale v Martine zas nakoniec nebolo až tak zle. Síce na jednej strane sa tri dni pohybovať pod heslami slávy KSČ, absolvovať neuveriteľne stupídne školenia a počúvať rovnako stupídne reči z javiska o krásnych zajtrajškoch ktoré nie a nie prísť, ale na druhej strane to bolo predsa len zas niekoľko dní vegetovania s dobrým ubytovaním a s plnou penziou. A hlavne bežiacim platom u zamestnávateľa. A keď tam človek videl a stál vedľa rovnako šaškujúceho Müllera, Naďa či Žbirku tak si povedal: "Veď čo už....". Po návrate, ale hodne dlho si mnohý muzikanti a priatelia neodpustili kde tu utrúsiť uštipačnú poznámku na adresu BG Albumu. Dostali sme sa na niekoľko mamutích celoslovenských podobných akcii na športové haly a štadióny. Martin ale zatienil všetky.
Povinný zriaďovateľ.
Socialistického Zväzu Mládeže (SZM), alebo Revolučného Odborového Hnutia (ROH),
čo boli politické organizácie fungujúce v danej firme a budujúce a obhajujúc
socializmus. Malo to iba jediný dôvod a to mať dokonalú kontrolu nad každou
kapelou, pretože každá kapela každý hudobník hlavne z oblasti country, folk,
trampská hudba a bluegrass (CFTB) bola potencionálny triedny nepriateľ ktorý
svojou tvorbou mohol štvať proti zriadeniu a „grupoval“ ľudí na svojich
koncertoch čo už vôbec nebolo práve žiaduce. Úlohou zriaďovateľa bolo kontrolovať čo a ako kapela hrá a dbať na jej ideologickú i hudobnú kvalitu. A bolo jedno či v danej firme a organizácii bol vôbec niekto čo hudbe aspoň trocha rozumel. Bolo to skôr politické a ideové vedenie a na šťastie hlavne často iba formálne. Ale počul som o zriaďovateľoch čo si svoje povinnosti plnili. Schvaľovali texty, skladby, stavbu programu, hovorené slovo a kontrolovali všetko či to nie je závadné a proti socialistické. Väčšina organizácii to zriaďovateľstvo našťastie nebrala vážne a neriešila. Organizácie boli radi, že niekoho „zriaďujú“ lebo to boli na druhej strane body plus pre celú firmu. Naviac nikto na to nemal chuť a čas. Išlo o to odkrútiť si osem hodín v práci a čo najskôr odtiaľ odísť. A nieto ešte po práci riešiť nejakú kapelu.
Nájsť si zriaďovateľ nebolo vždy ľahké. Nie každá organizácia totiž mala o nejakú kapelu záujem hlavne ak tá kapela bola celkom neznáma. Niektoré organizácie naviac boli zameraním celkom mimo. Ideálny zriaďovateľ bola priamo obvodná či krajská organizácia SZM, pioniersky dom, kultúrne stredisko a podobne. Ale v Bratislave pôsobila aj kapela ktorej zriaďovateľom bola továreň na káble Káblovka a inej pokiaľ viem nemocnica na Kramároch.
K zriaďovateľstvu patrili aj pozitíva. Zriaďovateľ sa obvykle aj musel starať o kapelu. Väčšinou im dal k dispozícii, alebo sprostredkoval nejaké to jedno dve vystúpenia do roka, väčšinou na interných oslavách MDŽ či nejakom výročí. Síce to nebola žiadna sláva, ale predsa len pre mnohú kapelu aspoň nejaké verejné hranie. A zriaďovateľ sa musel starať o kapelu aj materiálne. Či už nákup, alebo zapožičanie aparatúry, často i nástrojov, ale aj im prideliť miestnosť na skúšanie čo bolo pre väčšinu kapiel veľký problém, lebo nie každá domácnosť bola nadšená keď sa do nej raz či dva krát za týždeň natlačilo ďalších päť ľudí ktorý jednak vyjedli ľadničku, a zároveň aj vďaka nim potom aj partaje okolo v paneláku vedeli okamžite, že sa tam v byte nad nimi deje niečo hodne hlučné.
My sme mali šťastie a dobrých zriaďovateľov. Najskôr to bol pioniersky dom na Kolibe a neskôr hlavne Kultúrne a Osvetové stredisko na Vajnorskej (ObKaSS 3) čo bolo absolútne ideálne a vďaka výborným ľudom čo tam pracovali asi to najlepšie čo sa v Bratislave dalo zohnať.
Ďalší nezmysel socializmu ktorý kapelám komplikoval život. Ak chcela kapela nielen hrať, ale za hranie aj dostať nejaký honorár, aj keď smiešny, musela absolvovať takzvané kvalifikačné skúšky, alebo prehrávky. Museli to ako amatéri tak aj profesionáli pri každej zmene obsadenia, alebo ak chcela kapela svoje ohodnotenie zvýšiť.
Kvalifikačné skúšky sa konali raz za rok a prihlásiť sa mohla ktorákoľvek kapela čo mala zriaďovateľa. Skúšky pozostávali z hrania pred komisiou a teoretickej časti zvanej niekedy aj „výsluch“, kde zástupca, alebo zástupcovia kapely odpovedali na otázky a samozrejme odovzdanie repertoáru a textov na posúdenie.
Komisia bola zložená z jedného či dvoch hudobníkov, dirigentov, hudobných režisérov, alebo muzikológov. Prevahu tvorilo niekoľko kultúrnych pracovníkov obvykle z osvetových stredísk a jedného politického pracovníka. Zahrali sa obvykle tri skladby podľa vlastného výberu z odovzdaného repertoáru. Ale zažil som aj, že komisia si jednu skladbu vybrala sama. Pri tom sa posudzovala hudba ako taká, prevedenie, vystupovanie kapely na javisku vrátane kostýmov ak mala, celkový dojem. Potom v teoretickej časti občas aj nejaké orientačné námatkové znalosti hudby keďže sa príliš nepočítalo s prevratnými hudobným vzdelaním kapiel. No a samozrejme politický prehľad ako najdôležitejšia časť. Obvykle to bola "popravčia čata", ale už ako ostrieľanejší sme to až tak smrteľne vážne nebrali. Problém nastal iba ak tam bol niekto kto si o sebe myslel, že je v hudobnej branži veľmi dôležitý a ktorý sa často snažil aj zhodiť tu "amatérsku sebranku". Zažil som ich niekoľko. Každopádne pokiaľ to kapela totálne nepohnojila vypadnutím rytmu, či falošným spevom, obvykle nejaké percentá dostala a mohla brať aj honoráre. Posúdiť falošný spev, či špatný rytmus to asi vedeli všetci, ale či už hrá kapela dobre štýlovo to asi ťažko. Jedine ak u rockovej kapely a možno folklóru. O folku mala väčšina skreslené predstavy čo to je a o country či bluegrasse už nik z nich nemal ani páru. Ale aj tak si nejakú tú pripomienku neodpustili. A tak sa aj nám stalo keď sme na jedných kvalifikačkách zahrali do detailu stiahnutú a nacvičenú skladbu "Lovers Concerto" od Doyle Lawsona na motív "Minuet in G Major" od J.S.Bacha, že nám predseda komisie, akísi dirigent z rozhlasu povedal doslova že „pizdíme klasickú hudbu“ či na iných kvalifikačkách kde sme zahrali "Wayfaring Stranger" čo je gospel z devätnásteho storočia, tak nám bolo povedané, že nevieme čo hráme lebo to je Sumertime od Gershwina. Nemalo zmysel polemizovať s človekom čo o bluegrasse a country nič nevedel. A aj na akúkoľvek seba absurdnejšiu pripomienku zo strany komisie k hudbe, mlčky radšej prikývnuť a tváriť sa, že si túto pre náš život zásadnú a skvelú radu berieme určite k srdcu. A v tichosti si myslieť svoje. Opak by spôsobil minimálne zníženie percent ak nie neprejdenie skúškou. Iba raz sme boli príjemne zaskočený my, keď bol v porote jazzman Peter Lipa a zaskočil ma otázkou či poznáme kapelu NewGrass Revival a či vieme niečo od nich zahrať. Hrávali sme vtedy Smer správny mám (This Heart of Mine). Možno chcel iba zapôsobiť, ale aspoň ten názov poznal na rozdiel od ostatných ktorý na naše slová o bluegrasse veľavravne pokývali hlavou a pritom bolo jasné, že ani netušia o čom hovoríme. S Lipom sme vtedy mali celkom iný pocit na skúškach. Bol príjemný a nemali sme pocit, že je ten najdôležitejší ako u mnohých iných.
O kvalifikačkách ale aj tak vždy najviac rozhodovali politické otázky typu „ako by sme charakterizovali súčasnú politickú situáciu“ čo bolo iste kľúčové a životne dôležite čo do hudby ako takej. Proste kapela nepotrebovala nejak zvlášť vedieť hrať, stačilo ak bola politicky uvedomelá.
Od kvalifikačiek závisel honorár. Výsledkom boli percentá ktoré kapele boli pridelené. 100 percent bolo 30 Kčs na hodinu hrania a kapelník dvojnásobok. 50 percent polovica a tak ďalej. Ale čo to bolo 30 korún ? A ešte aj daň. A tak sa to vďaka pár príjemným "tetuškám" na osvetovom centre kde sa vyplnila takzvaná realizačka, niečo ako faktúra, ktorú potom podpísal usporiadateľ, písalo miesto hodiny hrania viac hodín. Bežné bolo, že kapela zahrala 3 či 4 pesničky či hodinu, a napísalo sa jej 5 hodín hrania. Vďaka tomu každý v kapele dostal sumu ktorá sa už oplatila. Je zaujímavé, že to takto fungovalo dokonale roky rokúce a nikomu, ani kontrole z ministerstva nebolo podozrivé, že niekto hrá 5 či 8 hodín......... Zlatý socializmus.........
Viac ľudí viac starostí.
Písal sa začiatok roka 1984 a do kapely prichádza piaty
člen, dobrista Henrich Novák. Nie každý s tým súhlasil. Priznám sa, že ani ja.
Mal som sním nejaké resty z minulosti čo sme spolu hrávali ešte u Čmeliakov cez
ktoré som sa proste nevedel vtedy preklenúť. Ale Martin čo by výborný
"manipulátor", prehováral a prehováral až nakoniec pre dobro veci sa
kapela dohodla a rozrástla na päť ľudí.Henrichovým príchodom sa na druhej strane rozšíril aj repertoár keďže s ním prišiel ďalší veľký americký vzor, americká skupina Seldom Scene ktorej dobrista Mike Auldridge bol vtedy veľký Henrichov vzor. A keďže John Duffey zas môj veľký spevácky vzor, tak sme sa zhodli. Hlavne LP ako Old Train Live at The Cellar Door a ďalšie s úžasným spevákom John Starlingom a banjistom Ben Eldridge boli hromadou inšpirácie a materiálu. V tejto zostave BG Album absolvovalo úspešne na plný počet bodov aj svoje prvé kvalifikačné skúšky.
V tejto zostave sme hrali až nejak do jesene 1984. Henrich sníval o profesionálnej kariére a v podstate tlačil na všetkých v kapele. Na jednej strane to bolo určite aj dobre čo do cvičenia a individuálnej práce. Aj čo do rastu kapely. O tom niet pochýb. Ale na druhej strane to trocha hnal do extrémov a čo je najhoršie začali sa v kapele rozoberať jednotlivý členovia čo určite nerobí dobrú krv. Tlačil do toho a očakával, že sa každý všetkého vzdá a nebude robiť nič iné iba cvičiť a cvičiť v prospech hudby. Vlado Bachratý to nakoniec nevydržal a rozhodol sa z kapely po tomto tlaku a jednom konflikte odísť. Nie dlho potom odchádza aj sám Henrich na vojenskú prezenčnú službu. Do kapely miesto Vlada na mandolínu prichádza Rudo Jurkech ( dnes Grajciar ) a s ním prichádza aj nový člen vynikajúci hráč na fúkaciu harmoniku Ondrej Tkáč ( dnes Kapucíni ). V tejto zostave BG Album hralo aj na festivale Country 84.
Asi mesiac po festivale prichádza miesto Henricha dobrista Peter Szabadoš (dnes BG Time a Grajciar ). Ako Peter, tak aj Rudo svojim progresívnejším prístupom dosť výrazne zmenili zvuk a charakter BG Albumu.
Vďaka fúkacej harmonike pribudlo niekoľko skladieb od Charlie McCoya a do repertoáru celkovo začali pribúdať skladby inšpirované od Jim and Jesse McReynolds , od The Bluegrass Cardinals či od Osborne Brothers . Čiže aj zvukovo podstatne širší záber. Do aranžov dokonca pribudli aj drobné prvky NewGrassu ktoré mal na svedomí hlavne Peter Szabadoš. Podľa mňa jeho výborné nápady na zaranžovanie skladby Love Please Come Home či Ondrejom výborne zaranžované Roll in My Sweet Baby’s Arms nemali chybu.
Zostava: Martin Jurík - gitara, spev, Ján Bratinka - banjo, spev, Tomáš Merganc - kontrabas, spev, Ondrej Tkáč - fúkacia harmonika, spev, Rudo Jurkech - mandolína, Peter Szabadoš - dobro.
Veľká zmena.
a
krátko na to aj Ondrej Tkáč ktorý sa chcel venovať zas inému poslaniu. Bolo to
krátke dvojmesačné mŕtve obdobie keď sa zdalo, že sa BG Album už nikdy nedá
dohromady. Henrich priniesol vtedy do kapely LP
Dan Fogelberga a jeho
High Country Snows
z ktorej bol unesený. Toľko to ospevoval
až nakazil postupne všetkých ostatných. On sa v tej dobe vôbec rád krátkodobo
pre niečo zapaľoval. Tu pre nejakú kapelu, tu pre nejakú platňu, tu pre nejakú
skladbu, tu pre nejakého muzikanta a až fanaticky to propagoval a presviedčal
svoje okolie. Tak trocha niekedy podprahovo. Ale to zas až tak zlé v tomto
prípade nebolo. Tá platne bola naozaj skvelá. A tak sa začalo dokonca
zvažovať o zmene štýlu a v tom duchu sa začali sťahovať vokály a nástroje z pár
skladieb z tej platne. Začali sme hľadať aj nových muzikantov pre túto hudbu čo
ale až tak úspešné nebolo. Až nakoniec Henrich oslovil mandolinistu Dušan
Bachratého, Vladovho brata z prvej zostavy, ktorý ponuku prijal a na ktorom sme
sa všetci zhodli. A tak sa začalo skúšať a stavať nový repertoár v duchu
Fogelberga. Ale ako sme sa snažili, tak sme sa snažili, stále to nejak nebolo
ono a mne to pripadalo skôr ako "krátke vzplanutie" než by nás to naozaj
dlhodobo bavilo. Vtedy tuším padla prvý krát zmienka o žene do kapely. V tom roku ako jediný rok BG Album nevystupovalo na festivale Country v Bratislave. Ale zato ja som s Ondrejom Tkáčom prijal pozvanie na hosťovanie v folkovej zostave Miš Maš ktorú založil priateľ a basista Ľuboš Čajágy. Mal tam aj veľmi mladú, ale šikovnú huslistku a hlavne speváčku Katku Pořízkovú ( dnes Mittereger - Nugget ). A keďže spievala naozaj skvelo navrhol som kapele či by sme to ňou neskúsili. Všetci ju schválili a tak som ju nakoniec aj oslovil. Kata súhlasila a koncom roku 1985 už bola prvá skúška. Mali sme sa stretnúť na Košariskách na Henrichovej chate a tam postaviť nový repertoár. Vtip bol ale v tom, že gitarista Martin jednoducho neprišiel a v telefonáte, že kde je sa vyhováral. Nechápali sme to, ale nechceli sme víkend zahodiť a tak sme na tej chate v podstate za tri dni postavili s Katou dvojhodinový program bez Martina. Vtedy sa ukázalo, že vie hrať slušne aj na gitare takže sa nakoniec nič nestalo. Akurát s Martinom sme sa nakoniec rozlúčili čo bolo tak trocha zvláštne keďže v BG albume bol od začiatku a ako leader.
Martin bol vždy lead kapely. Bol vlastne jediný spevák a všetko sa od začiatku BG Albumu točilo okolo neho. Bola to aj jeho predstava ako by taká bluegrassová kapela mala vypadať. Nikdy to nepovedal rovno, ale viacerý z kapely sme mali pocit, že je práve toto bolo dôvodom prečo ho to naraz prestalo baviť. Nebol by už totiž jediný spevák a kapela by už nestála na ňom. Musel by sa deliť o svetlo reflektoru s Katou. Do dnes aspoň mne nie je až tak celkom jasné, že prečo to zavesil na klinec v podstate zo dňa na deň a dokonca Kate predal svoju vzácnu gitaru.
Na Fogelberga sme zabudli rýchlejšie ako sme ho objavili. Beriem to ako vytriezvenie. Išlo sa celkom iným smerom. Takto vznikla asi najznámejšia a najúspešnejšia zostava BG Album.
Gitara a spev – Katka Pořízková, banjo a spev – Ján Bratinka, vtedy už e-basa a spev – Tomáš Mergtanc, mandolína – Dušan Bachratý a dobro – Henrich Novák.
Nová kapela, nový repertár, nový zvuk.
Po čase nadšenia prišlo, ale obdobie kedy sa objavila otázka „a čo ďalej“. Všetko
sa zastavilo na mŕtvom bode hlavne čo do výberu repertoáru. Spravilo sa síce
niekoľko nových skladieb, ale ani jedna nejak nesadla. Až Henrich priniesol
jedného dňa nahrávku The Whites a ja som navrhol spraviť trocha countryovú
znejúcu skladbu Good Morning Country Rain ktorá bola tak trocha prelomová.
Skladba sa hneď chytila a Kata spravila spolu so mnou slovenský text , ona
slohu a ja refrén a tak vzniklo "Keď vchádza ráno". Z tejto skladby sa neskôr stal hit
a spolu so skladbou "Dážď" pôvodne od José
Feliciana - "Rain", asi najznámejšie skladby od BG Albumu tohto
obdobia. A zároveň to určilo aj smer ktorým sa BG Album potom uberal. Je
zvláštne ako málo niekedy stačí. Iba trocha postrčiť........Tento repertoár a ešte mnohé iné skladby napríklad od Good Ol' Persons skladba I'm Satisfied With You či skladby od speváčok ako Alison Krauss, Laurie Lewis, Rhonda Vincent, Claire Lynch, Emmylou Harris, ale aj od kapiel ako "Boone Creek" a ich "One Way Track" s vynikajúcim textom od podľa mňa skvelého nedoceneného textára Miloša Bočkaja "Ziskuchtivý kráľ", alebo Monroeove "White House Blues" ku ktorému slovenský text "Kto kričí ďalej" napísal tiež Miloš Bočkaj, alebo veľmi pekný slovenský text "Keď smútok tichý vchádza do noci" ktorý si Kata napísala sama. A mnoho, mnoho ďalších tvorilo základ repertoáru ktorý BG Album doslova naštartoval. A čo je hlavné kapela získala celkom iný nový zvuk. Už to nebol ten tradičný bluegrass ale modernejšia hudba trocha šmrncnutá ako sa hovorí s country. Bolo to asi najlepšie obdobie BG Albumu hlavne čo do zvuku a repertoáru. A to sa pochopiteľne odzrkadlilo aj na koncertovaní. Hralo sa veľmi veľa a volali nás na mnohé hrania a na významné festivaly ako bolo Banjo Jamborée v Kopidlne, Mandolin Párty, Porta a podobne. Niektoré pritom ale boli aj veľmi zaujímavé. BG Album hralo napríklad na výročí Trate mládeže v Banskej Štiavnici kam BG Album odporučil istý pán Kubáni z ústredného výboru SZM. Tvrdo politická akcia v prvej rade s hromadou "omedailovaných" protifašistických bojovníkov a politických činiteľov. Dokonca aj nejaký ten ruský generál. BG Album vyšlo na javisko, zahralo prvú pieseň v slovenčine. Nasledujúcu ale už v angličtine čo bola iba príprava na to čo bude nasledovať. Kata sa chopila sprievodného slova a v dobrej viere aby tých politických činiteľov poučila a spropagovala čo BG Album vlastne hrá spustila: "Hráme hudbu ktorej sa vraví bluegrass. Je to americká ľudová hudba...." po čom asi ako pánovi Kubánimu zo SZM tak aj mnohým
odbojárom v prvom rade hľadiska sa
začalo stmievať pred očami a išli na nich mdloby. Nakoniec to ale Kata
zachránila doplnením: "Je to ľudová hudba utláčaných v Amerike......
".Veľké plus pre BG Album bolo, že bolo možné aj slovenským kapelám sa prihlásiť na Portu. A tak sme tam poslali nahrávku ktorá sa zapáčila novinárke Irena Silence Přibilovej z Brna. Vďaka tomu sa potom BG Album už v tom istom roku 1986 dostalo na oblastné kolo Porty a aj na Banjo Jamboree do Kopidlna kde už potom hralo každý rok. O rok neskôr aj do Strakoníc a Mandolin Party, na Modřinoviny do Ostravy a hromady iných festivalov hlavne v Čechách. Dvere sa nám otvárali a všade kde sme hrali sme mali aj úspech. Asi vrcholom bolo hranie na Porte v Plzni v roku 1988 v Lochotine v amfiteátri pred 30.000 divákmi. A aj to, že vďaka Irene Přibylovej sa o nás písalo dokonca aj v americkom bluegrassovom časopise Bluegrass Unlimited.
V roku 1988 keď do Československa prišiel Tony Trischka so svojou skupinou Skyline sa mi spolu s Paľom Hraškom z PKO podarilo vybaviť jeden koncert aj v Bratislavskom amfiteátri kde sme si zahrali ako jediná slovenská kapela, ako jedna z pred kapiel z českou špičkou pred jeho koncertom.
V tejto zostave to bolo zároveň obdobie aj prvých nahrávok. Pre Opus vzniky pod záštitou Slovenskej Asociácie Hudby Country dve kompilácie. Najskôr platňa "Keď vchádza ráno" nazvaná podľa skladby BG Albumu ktorá na nej bola, a o rok neskôr "Country trh 1". Na oboch boli skladby od BG Albumu. Na prvej "Keď Vchádza Ráno" a "Dážď", a na druhej "Smer Správny Mám". Tak isto vzniklo asi desať nahrávok v rozhlase ktoré sa potom vysielali a niečo sme nahrali aj pre Slovenskú Televíziu.
Bolo to aj obdobie prvých ciest do zahraničia na tamojšie festivaly. Asi najkrajšia cesta do zahraničia bola niekoľko dňová cesta do Poľska na festival "Country na Glownym" vo Varšave. Bola to zaujímavá skúsenosť a aj zážitok. Už iba tým, že colníci pri prechode hraníc do vtedajšieho infláciou zdrveného Poľska kam sa smelo iba na pozvanie, si mysleli, že ideme do Poľska na kšeft predať nástroje. A ako dôkaz, že to tak nie je sme museli zahrať kúsok colníkom vo vlaku. Bolo to trápne, ale na tu dobu bežné. Hrávali sme v tej dobe niekoľko krát do mesiaca. Niekedy každý víkend a tak toho bolo niekedy až príliš. Ale každého to bavilo a asi aj preto nás takéto výstrelky socializmu nevyviedli z rovnováhy.
Rok 1989 a čo potom.
Divákov tiež ubúdalo. Za socializmu všetci utekali do sál na koncerty pred vonku zúriacim socializmom. Do uzavretého sveta hudby a relaxu kde sa naviac dal počuť kde tu nejaký politický dvojzmysel. Teraz sa priority zmenili a bolo treba v prvom rade uživiť rodinu a každú korunu preto dva krát otočiť než sa na niečo použije. A kultúra sa presunula na jedno z posledných miest. Mnoho sál zívalo prázdnotou, alebo bolo poloprázdnych. Už tu neboli tie natrieskané koncerty kde zohnať lístok aj niekoľko týždňov dopredu mohol byť problém. A to dokonca ani u fakt hviezd s tejto oblasti. A aj v rádiách sa hrala prevažne západná komercia ktorá sa dovtedy hrať nesmela a bola zisková. Ale ako som už povedal ľudia začali mať iné starosti ktoré boli dôležitejšie. Hovorilo sa im existenčné.
Rakúsko.
Hlavnú rolu tu ale pre kapely hral ošiaľ z otvoreného
západu. Vidina veľkých peňazí ľahko zarobených na západe, vidina, že sa tam
stanú všetci hneď hviezdami v show biznise, že z nich ten západ padne na zadok
a bude ich nosiť na rukách. Aj my sme tomu prepadli. Opak bol ale pravdou.
Tesne pred novembrom 89 sme hrali tuším na Kolibe a s nami tam hrala aj jedna
rakúska country kapela. Zoznámili sme sa s nimi a ich managerom trocha bližšie
a pri pohároch slivovice padla hromada chváli a sľubov o pomoci, a hlavne
pozvanie prísť hrať do Rakúska. Že tam vždy budeme mať všade otvorené dvere, že
nám požičajú aparatúru, nahrá sa platňa a vôbec bla-bla-bla. Pretože keď
som potom po otvorení hraníc oslovil ich managera a pripomenul mu tie sľuby a
to pozvanie, tak naraz bol so všetkým problém. Podľa jeho vlastných slov
dovtedy sme pre nich neboli hrozbou lebo bolo dosť nereálne že by sme hrali v
Rakúsku. Teraz už sme ale ich konkurenti čo im môžu vyfúknuť "kšeft"
a to je iná situácia. Takže nie je dôvod nám nejak pomôcť. Ale nakoniec sa skutočne objavilo aj jedno hranie v nejakom „pivnom stane“ kdesi v Štajersku za smiešny honorár ktorý bol jednou desatinou honoráru čo bežne brali domáce kapely. A z toho honoráru sme museli ešte hodne ukrojiť za v Bratislave zapožičanú aparatúru aj so zvukárom a cestovné náklady. Ak sa odpočítal ešte benzín tak každému ostalo smiešnych 100 šilingov čo síce na koruny bolo asi 300 korún ale aj tak. Aspoň, že sme tam dostali najesť a niečo vypiť. Ale aj za to sme na príkaz managera museli ísť poďakovať ako by to bolo niečo extra. Pri tom jedlo a pitie je v rakúsku automaticky vždy súčasť mimo honorár. Vôbec s nami bolo jednané ako s druhotriednymi, ako s „gastarbeitermi“ z „ost bloku“. A dostávali sme to najavo na každom kroku. Absurdné požiadavky managera aby sme s nástrojmi chodili pomedzi stoly počas hrania a hrali na želanie. A pri tom drvivá prevaha domácich kapiel sa našej úrovni ani nepribližovala.
Nie ako u nás sál, kde ľudia sedia a počúvajú, kde prídu kvôli hudbe a kapele. Tam stolová úprava, hluk, prekrikovanie sa, na stole pred sebou pivo a kurča s mastnou servítkou a bavte nás. Ak sme zahrali niečo kvalitné tak nič. Ale stačilo zahrať Dueling Banjo, či Take My Home Country Roads a podobné hity, ktoré nám manager prikázal na koncert nacvičiť ako povinné cviky, tak už boli na stole so zapaľovačmi nad hlavou. A opakovali sa za večer niekoľko krát na želanie. Každému bolo jedno či tam hrá kapela, alebo beží magnetofón, Proste muzika im v zásade bola ukradnutá. A nám sa veľmi ťažko hralo, lebo na také niečo sme u nás neboli zvyknutý. Ale zvykli sme si. Naučili sme sa.
Kovbojské kluby, platňa a nakoniec rozpad.
Nechápali sme to. Nechápali sme modrookého winnetoua ktorý na bicykli
obtiahnutom kožušinou bežne brázdil Viedenské ulice. A ani tých westernových
"statočných" s pivom a "chilli fazuľami" v plastovej miske s
plastovou lyžičkou. Toto sme na Slovensku nikdy nezažili. Ale postupne
sme si zvykali. Nejeden krát sa stávalo, že pri vyplácaní honoráru majiteľ klubu
začal vyplakávať na mojich pleciach ako málo zarobil, že nebude mať začo ani
zajtra kúpiť mlieko deťom dúfajúc, že sa zľutujeme nad jeho nešťastím a
odohráme to zadarmo. To ako sa na nás často pozerali bolo dosť ponižujúce. Ale
na druhej strane sme vcelku na naše pomery slušne zarábali. Vtedy sme dostali aj ponuku nahrať v rakúsku vlastnú platňu. Všetko bolo dohodnuté a mala sa podpísať zmluva s agentúrou. Všetko sa ale obratom zo dňa na deň zmenilo a šlo dolu kanálom. Toto naše relatívne úspešné hranie a vidina väčšej kariéry pre niektorých bolo totiž zároveň dôvodom konca tejto zostavy. Henrich s Katou tak trocha za našim chrbtom kontaktovali Helmuta Mitteregera z Nugetu ktorý si ich prišiel pozrieť na jeden náš takýto koncert v jednom Viedenskom kovbojskom klube. Bolo nám čudné, že chceli s Katou naraz zahrať niečo len sami dvaja čo do vtedy nebolo zvykom. Po krátkom čase sme to ale pochopili keď nám priamo na festivale Country 90 vtedy na Mladej Garde pred vystúpením oznámili, že sa rozhodli odísť z kapely a hrať s Helmutom v Nuggete. Že síce ak budeme chcieť tak nám na platňu čo sa plánovala nahrajú čo bude treba, ale nech s nimi už viac nepočítame na žiaden koncert. Myslím, že nás všetkých Tititho, Tomáša a aj mňa to vtedy dosť naštvalo, lebo takto sa to nerobí. Odchod z kapely môže byť, ale záleží na spôsobe ako sa to spraví a ako to postihne kapelu. Aký ohľad sa berie na ostatných. Veľmi dlho trvalo kým sme boli schopný s nimi spolu prehovoriť nejaké slová. Síce to na jednej strane chápem, ale na druhej strane to hlavne Henrichovi nedokážem zabudnúť do dnes. Ja som toto u neho zažil v rôznych obmenách až tri krát a tak žiaľ.......
Takže BG Album v podstate v roku 1990 zaniklo. Po čase sme to začali skúšať s rôznymi spevákmi a gitaristami. Jednu dobu sme skúšali aj s Alanom Mikušekom, ale Alan bol pre nás príliš countryový a my pre neho zas príliš bluegrassový, Oslovili sme aj Igora Pavelicu ktorý s nami neskôr aj skutočne hrával, ale vtedy ešte nie. Nakoniec to chcela náhoda, že Emil Formánek sa ako gitarista a spevák ocitol tak povediac "bez práce" po rozpade Zrnka a prvého Fragmentu a tak sme ho oslovili. A on ponuku prijal. Vznikla tak celkom nová a aj zvukovo celkom iná zostava BlueGrass Albumu ktorá síce hrala celkom inú hudbu ako zostava s Katou a Henrichom, ale určite rovnako dobrú. Takže nový BG Album: Emil Formánek - gitara a spev, Ján Bratinka - banjo a spev, Tomáš Merganc - e-bass a spev, Dušan Bachratý - mandolína.
Nová zostava a prvé vlastné CD.
Veľké plus bolo, že sme v tej dobe získali agentúru v Rakúsku ktorá nás vzala p
od svoje krídla. Mám v Rakúsku rodinu a zhodou okolností je v nej jeden človek
čo mal agentúru a manažoval niekoľko kapiel. A tak si vzal pod svoje management
aj nás. Vďaka tejto agentúre sme nahrali naše prvé profilové CD, vlastne v tej
dobe kazetu Autumn 91 ktorej náklad sa v podstate okamžite rozobral a iba
šťastie prialo aby sa zachovali štyri kusy čo sme si rozdelili medzi seba.Vďaka agentúre sme sa dostali na hodne renomované scény ako bol Viedenský klub Papas Tapas a hlavne Viena Metropol. Mali šnúru niekoľko koncertov po celom Rakúsku a hrali pred tisíckou divákov. Všetko ale malo jeden háčik. Je pochopiteľné, že agentúra si odpočíta z honoráru svoje náklady. Nikto nečaká že telefonáty, vybavovania, poštovné a podobne bude sponzorovať, ale nám sa začalo zdať, že sa do nákladov počíta podozrivo veľa vecí a odpočítava sa aj to čo by sa odpočítať ako náklady nemalo. Ono normálne to funguje tak, že sa dohodne suma a z nej si agentúra berie nejakú časť ako svoj profit a náklady. Tu to bolo inak. A tak sme spoluprácu nakoniec ukončili a všetko si zas vybavovali sami.
Jednu dobu hlavne kvôli rakúskym hraniam sme do kapely prizvali aj Igora Pavelicu z Belasích. Jeho hlas a countryové cítenie bol obrovský prínos pre BG Album a Rakúske publikum ktorému country vravelo ďaleko viac ako bluegrass. Bolo to zaujímavé obdobie. Vždy ma prekvapoval Igor a do dnes ho považujem za jediného profíka v BG Albume. Nikdy sa nestalo, že by na skúšku prišiel nepripravený, že by nemal jasno v tom čo sa nacvičuje, alebo hrá. Aj keď jeho angličtina bola hrozná vedel s hlasom spraviť to čo málo kto. Vedel sa s ním hrať. A to diváci vždy nesmierne brali.
S Igorom sme zažili aj pár komických vecí. Považujem ho ta fajn človeka. Aj keď s muchami. Raz sme kdesi hrali v Rakúsku za Viedňou a ako je Igor "šporovlivý" si presne na deci vypočítal benzín na cestu. Problém, vznikol keď sme boli ale nútený sa vrátiť inou cestou ako sme šli tam a ako sa plánovalo a Igor musel v Rakúsku šomrúc, že míňa ťažko zarobený honorár na dva litre benzínu, ktoré mu chýbali do Bratislavy tankovať cestou späť. Inokedy sme hrali v jednom klube a počas série sól tuším v John Hardym položil gitaru, šiel medzi divákov a vyzval k tancu majiteľku klubu a organizátorku čo nás ako ortodoxných a konzervatívnych bluegrassovákov šokovalo. On to myslel dobre a vlastne to aj zdvihlo náladu, ale pre nás "ortodoxných" to bolo niečo neprijateľné. Celou cestou domov nik v aute neprehovoril. Až pred hraničným prechodom sa Igor s tým jeho hlbokým hlasom do ticha ozval "tak ma už po......". Dnes sa nad tým všetci smejú. Vtedy to bolo tvrdé.
S Igorom sme hrali niečo viac ako rok, až sme sa s ním nakoniec rozlúčili lebo sa nám začalo zdať, že je to vlastne zbytočné mať v kapele dvoch lídrov spevákov aj keď každý spieval niečo iné a oslovili sme širšie publikum. Náš cieľ bol čisto bluegrass a ten Igorovi nesedel aj keď to bol a je skvelý spevák.
Koniec hrania v Rakúsku.
A potom tu bol problém, lacných kapiel. Mnoho kapiel hlavne zo Slovenska chodilo hrávať do rakúska doslova za mastný chleba s cibuľou. Boli ochotný hrať iba za nejaké smiešne jedlo a pitie. Alebo za symbolický honorár za ktorý by žiadna domáca kapela nikdy nehrala. To sa samozrejme časom prestalo páčiť nielen nám, ale hlavne domácim kapelám, lebo takto sa kazia ceny a kapely prichádzali o hrania. Usporiadatelia ponúkli večeru a keď si kapela vybrala niečo drahšie tak bolo isté že si viac nezahrala v danom lokáli. Honorár nebol fixný ale po dohraní niekto z kapely trápne chodil medzi ľuďmi s klobúkom a žobral o príspevok na hudbu čo bolo dosť ponižujúce. A toto všetko zapríčinili práve kapely ktorým to nevadilo a boli ochotný si zahrať za akúkoľvek cenu a honorár. A tak aj domáce kapely začali bojkotovať a nakoniec si presadili, že takéto kapely a časom všeobecne slovenské kapely si už v Rakúsku mali problém zahrať. Odrazilo sa to aj na nás, lebo sme odmietali hrávať sa smiešne honoráre, nejaké žobranie do klobúka ako "gastarbeiter" a požadovali štandard za kvalitu ktorú sme ponúkali. Tak sa v Rakúsku začalo hrávať stále menej a menej až sme sa na to celkom vykašlali a chodili tam hrať iba výnimočne ani nie desatinu toho čo pred tým.
Malo to ešte aj iný dôvod. Tu sme mohli hrať ´kvalitnú hudbu. Divákov sme si vlastne vychovávali čo tam nešlo. Tam bola kapela vždy zdrojom šumu, zábavy a očakávalo sa že bude hrať to čo chcú ľudia. Často takzvané odrhovačky ako ich niekto označuje, ktoré aj nám začali liezť na nervy. Hrať 4 krát za večer Dueling Banjo, 5 krát Take my Home a 5x Foggy Mountain Breakdown lebo si to ľudia žiadali. Aj keď sme tie skladby mali radi začalo to liezť na nervy. A to nám časom začalo pripadať ako prostitúcia a začalo nám to byť proti srsti. A naviac paradox, pri takomto hraní, že nám pri tom akosi prestalo záležať na kvalite. Jedného dňa sme si všimli, že nám je vlastne jedno, že niekto siahne o pražec vyššie, či niekto miesto akordu G-dur zahrá omylom FisMaj9 a nik si to nevšimne. Nikomu to nevadí, čo by tu na Slovensku bolo nemysliteľné. A tak sme s tým nakoniec praštili. Pár krát sme si v rakúsku ešte zahrali či už s Emilom, alebo neskôr s Ferkom Machotkom. Vyberali sme si scény a aj honorár musel sedieť.
Zoskupenie EJ.
Ferko Machotka nový gitaqrista a spevák.
Repertoár sme mali v podstate za krátko nacvičený, lebo jednak z tria s Tomášom sme mali už nejaké veci nacvičené a zospievané a Ferko sám vedel zaspievať hromadu ďalších skladieb ktorí naviac neboli ťažké. A tak
sme koncom leta už mali náš
prvý koncert a po ňom, ďalší a ďalší. Hraní sa sypalo až prekvapivo veľa hlavne
po celom Slovensku, ale aj v Čechách. Ferko bol najmladší z kapely aj vekom a bol to pre nás taký benjamín. Ale na naše veľké prekvapenie ako sa vraví, že tichá voda brehy myje mal skoro v každom meste kde sme hrali nejakú priateľku. Bol ale hlavne vynikajúci spevák a časom sa vypracoval aj na výborného a presného gitaristu, aj keď nehrával veľa sólových partov. Trocha problém bola však jeho trochu svojrázna povaha čo sa ukázalo neskôr. Povedal by som že nezvládol slávu.
V rokoch 93 a 94 nás oslovila istá agentúra z Košíc, pôvodne ľudia z jednej košickej kapely, že by chceli s nami natočiť CD v štúdiu v Považskej Bystrici. A rovno dve verzie. Jednu v slovenčine pre domáci trh a jednu v angličtine pre export. Samozrejme sme boli nadšený a hneď začali na tom pracovať.
Najväčší problém bolo vybrať skladby. Najlepšie také čo už majú aj slovenský text. A potom samozrejme kvalitné, a také ktoré by nás aj bavili. Padlo veľmi veľa návrhov a veľa návrhov sa škrtlo. Ale nakoniec sme vybrali 12 skladieb z toho tri inštrumentálky. U spievaných niektoré už mali dokonca aj slovenský text. Na tie ostatné som sa najskôr pokúsil spraviť text sám, a na niektoré sme oslovili iných medzi iným aj profesionálnych textárov. A to bol najväčší horor. Pre nich to bol proste biznis, rutina pospájať nejaké slová aby sa to rýmovalo bez ohľadu na dĺžku slabík a zmysel. To čo vyprodukovali takzvaný "profici", samozrejme za veľké peniaze vopred, sa nedalo použiť. Plávali tam po oblohe všelijaké vzducholode, jazdili na koňoch kovboji a podobné nezmysli. Asi jediný text od profíka čo za niečo stál, bol text čo napísal dvorný textár Roba Grigorova a potom určite Viktor Púček a jeho dnes už slávna Karolína ktorá má asi najznámejší text v slovenčine na tomto CD a ktorú spieva veľa kapiel do dnes podobne ako môj text "Viem čo ťa trápi" na Good Woman's Love.
A potom sme sa na 10 dní zavreli do štúdia v Považskej Bystrici a nahrávali. Réžiu robil Henrich Novák ktorého sme prizvali aj na pár skladieb. Bola to dobrá práca. V štúdiu je pre muzikanta vždy dobre a vzniklo tam mnoho nových nápadov do jednotlivých skladieb, ktoré sme neskôr pri koncertoch používali.
Problém vznikol ale po nahratí. CD bolo nahraté, zmastrované, zmluva podpísaná a naraz prišlo prekvapenie, že sa nebude vydávať, lebo prioritu získalo neskôr nahraté CD Fragmentu. Neskôr sme sa dozvedeli, že nám vlastne Fragment cielene vyfúkol náš projekt a pretlačili si svoj projekt pod zámienkou, že idú s Fragmentom do USA a tam spropagujú takto aj tú Košickú agentúru. Takže skvelé hotové CD vlastne nikdy verejne nevyšlo, lebo v zmluve bolo, že sa nahrávka nesmie použiť pre iné vydavateľstvo a iné vydanie tohoto CD. Ale aj tak sme to ignorovali a pár kusov vyprodukovali a rozdali či rozpredali medzi známymi.
Ferka Machotku strieda Michal Vavro.
Myslím, že to bol aj začiatok
konca BlueGrass Albumu aj keď Ferka v pohode a rýchlo vystriedal Miško
Vavro. Podľa mňa najlepší gitarista na Slovensku a jeden z najlepších v
Európskom merítku. Bolo naplánovaných a zazmluvnených niekoľko
koncertov
ktoré sme nechceli a vlastne sa ani niektoré nedali iba tak zrušiť bez
pokuty.
A hlavne sme chceli hrať na Vajnorskej v Bratislave na festivale
Country. A tak
sme s Mišom začali skúšať a za pár skúšok mali nacvičený komplet
dvojhodinový
program. Osobne na hranie s Mišom rád spomínam. Je to človek s veľmi dobrou povahou. V podstate každý gitarista v BG Albume bol niečím charakteristický a svojský. Kata bola v čase keď s nami hrala ešte veľmi mladé dievča so všetkým čo k tomu patrí. Emil kypel humorom a jeho suché vtipy ktoré sypal na každej skúške či koncerte bavili celú kapelu. Úžasné improvizačné nápady, ktoré často vedeli vyprovokovať aj ostatných k celkom slušným výkonom. Ale na druhej strane bol uzavretý a človek nikdy nevedel čo si myslí. K ničomu sa zásadne nevyjadroval. Nacvičovali sme skladbu a spýtali sa ho "tak čo si o tom myslíš ?" Jeho odpoveď bola vždy "Hm, dobre." A po hodne dlhom čase sme sa dozvedeli, že to vlastne dobré nikdy nebolo. Naviac bol prelietavý, dnes tu, zajtra tam, dnes ho baví to, zajtra tamto.
Ferko bol zas mladý a neskúsený ako muzikant ktorý bol ako sa vraví hodený do vody. A to sa mu stalo aj osudným pretože nezvládol to ako ho každý chválil ako dobre spieva. Stal sa hviezdou. A trpelo tým celé okolie.
Presný opak bol Igor Pavelica. Maximálne profesionálny prístup, nikdy neprišiel nepripravený, nikdy nemeškal, vždy všetko robil v prvom rade pre kapelu a tá bol na prvom mieste. Dokonca aj to osudové tancovanie s organizátorkou jedného koncertu vo Viedenskom klube bolo nakoniec vlastne pre kapelu a jej meno a na čo sa dnes pozerám úplne inak.
A nakoniec Miško bol nekonfliktný dobrák. Ja som ho vlastne ani nikdy nevidel nejak nahnevaného, či mrzutého. S každým vychádzal dobre. Bol strašne diplomatický. Ak sa riešil nejaký muzikantský problém tak to vždy povedal veľmi opatrne a diplomaticky aby nikoho neurazil či sa nikoho nedotkol. Jeho jedinou slabinou bolo podľa mňa v tom čase to, že vlastne ani nevedel akú hudbu chce hrať. Raz smeroval tradične, potom prešiel na moderné zmýšľanie a takto stále dokola. Hlavne si myslím, že chcel v prvom rade robiť vlastnú muziku. Napriek tomu jeho tradičné cítenie bolo hodne silné aj ako speváka. A ako gitaristu ani nehovorím.
Dušan si v tom čase založil vlastnú zostavu BG Time ktorej sa začal hodne venovať a aj keď to otvorene ešte nepovedal bola mu prioritou. Tomáš sa začal hodne venovať rodine a potápaniu a mňa už dosť hnevalo to večné vybavovanie a naháňanie koncertov aby mal kde BG Album hrať. Hnevalo ma, že po koncerte si v pohode všetci sadli k pivu a kľudne sa bavili, zatiaľ čo ja som pobehoval po kanceláriách, podpisoval kadejaké papiere, riešil honorár, či dohadoval s niekým ďalšie hrania. A naviac som začal poškulovať aj po trocha progresívnejšej inej muzike. Ako keby nás to všetkých prestalo baviť. Napriek tomu sme s Miškom v pohode hrali skoro rok.
Návrat strateného syna.
Pokus o nový BG Album.
Všetky zostavy BG Album od roku 1983 - 1998
1. Martin Jurík, Ján Bratinka, Tomáš Merganc, Vlado Bachratý ( 1983 - 1983)2. Martin Jurík, Ján Bratinka, Tomáš Merganc, Vlado Bachratý, Henrich Novák (1983 - 1984)
3. Martin Jurík, Ján Bratinka, Tomáš Merganc, Rudo Jurkech, Ondrej Tkáč, Peter Szabadoš 1984 - 1984)
4. Martin Jurík, Ján Bratinka, Tomáš Merganc, Rudo Jurkech, Ondrej Tkáč (1984 - 1985)
5. Ján Bratinka, Tomáš Merganc, Dušan Bachratý, Kata Pořízková, Henrich Novák (1985 - 1990)
6. Ján Bratinka, Tomáš Merganc, Dušan Bachratý, Emil Formánek (1990 - 1992 )
7, Ján Bratinka, Tomáš Merganc, Dušan Bachratý, Emil Formánek, Igor Pavelica ( 1992 - 1993 )
8. Ján Bratinka, Tomáš Merganc, Dušan Bachratý, Emil Formánek (1993 - 1994 )
9. Ján Bratinka, Tomáš Merganc ,Dušan Bachratý, František Machotka (1994 - 1996 )
10. Ján Bratinka, Tomáš Merganc, Dušan Bachratý, Michal Vavro (1996 - 1997 )
11. Ján Bratinka, Tomáš Merganc, Dušan Bachratý, František Machotka (1997 - 1998)
12. Ján Bratinka, Peter Oberlander, Emil Formánek, Stano Palúch (1998)
